Ôsmykrát... Neuveriteľné! Dokonca tento školský rok už druhý raz. Človek si ani neuvedomuje, koľko námahy, odhodlania a voľného času stojí obyčajného učiteľa podstúpiť takýto výlet v obklopení 58 teenagerov. Nie je to len o ceste autobusom. Učiteľ musí byť neustále v stehu, aby niekomu nebolo zle, aby nepreletel cez čelné sklo a aby bol vôkol ako taký poriadok a kľud. Nie je to len o výlete do Viedne. Je to o neustálom strese o každé dieťa, ktoré nám rodič zveril v dobrej viere. Je to permanentné napätie. Obava, že nám cestu skríži neželaná a nečakaná situácia. Možno spadnutie objektu v historickom múzeu, nevyčísliteľnej hodnoty alebo vo Viedni prechod na červenú cez priechod pre chodcov... Nie je to o noci plnej dobrodružstva, ale hlavne o prebdenej noci v obave o zdravie a pohodu každého. Občas sa nepodarí všetko podľa predstáv. Rána, kedy sa každý stane súčasťou nového dňa bez ujmy na zdraví, je najkrajším pre každého učiteľa. Nie je to o hrade Devín, ale o tom, aby sa nikto nestal históriou poskakujúc po starých hradbách týčiacich sa nad Dunajom. Nie je to len o vození sa po dejinách Bratislavy vláčikom Prešporáčikom, ale o hlavne o obave, aby deti nedostali úpal, nevleteli pod auto alebo nedajbože sa stali nezvestnými po absolvovaní obeda v nákupnom centre. Mali sme neskutočné možnosti vidieť, počuť, ochutnať. Vidieť ako to bolo kedysi a zároveň pochopiť, koľko námahy stojí budovať integritu na pevných základoch. Počuť, čo všetko sa zapísalo do dejín a napriek tomu sme sa nepoučili. A ochutnať... Zmyslami precítiť chuť slávy, moci a nekonečných vojen. No zároveň si uvedomiť, že každým dňom svojho života píšeme históriu aj my. Píšme ju poriadne! (ĎuA)
